Nofiny

Ako ste sa dostali k baletu?

K baletu? No, to je taká banálna vec. Začal som ako decko. Bol som aktívny, rodičia samozrejme pracovali a tak ako každý v normálne pracujúcej rodine, nemali čas na deti. Takže ma dali do tanečného krúžku. Zo začiatku ma to nebavilo, nechcelo sa mi, ale potom som stretol pedagógov, ktorí vo mne prebudili vzťah k umeniu. Naučili ma, že je to vážna vec a že život umelca nie je sranda, ale ťažká práca.

Kedy ste si povedali, že balet je to, čo chcete študovať?

Bol som na tom tanečnom krúžku, prešiel dlhší čas, prichádzala puberta. Uvedomil som si, že najlepšie zo všetkého mi ide tanec.  Nastúpil som do baletnej školy. Viedol ju Pavlo Pavlovych Virsky, on bol obrovská osobnosť, čo sa týka baletného umenia, fantastický tanečník a choreograf. Mňa dosť zaujalo to, že on každý svoj tanečný výstup robil ako divadelné predstavenie. Bol tam príbeh, bol tam dej, bolo tam všetko. A tak nás aj vychovávali v tej škole, že nie je to o tom, že sa ideš ukázať na javisko, aký si krásny, muzikálny a také veci, ale dôležitejší ako ty je samotný príbeh.

Kam viedla vaša cesta po štúdiu?

Nastúpil som k profesionálom, začal som normálne pracovať ako tanečník.  Neskôr som skúšal šťastie v Nemecku, no nevyšlo to. Nakoniec prišla ponuka od Ondreja Šotha,  ktorý nastúpil do Štátneho divadla v Košiciach ako režisér a choreograf tanca.  Keď som sa o ňom dozvedel viac, tak som si povedal: „Chcem, idem!“ Takže som v podstate do Košíc prišiel kvôli osobnosti Ondreja Šotha.

Ako ste sa dostali k filmu?

Balet a celkovo divadelné predstavenie je o deji, o výchove diváka, o hereckom prejave v pohybe. Ty musíš ten dej niesť v sebe. Tak som si postupne začal čítať o deji, o filme, herectve. Začal som sa tomu venovať teoreticky a prihlásil sa na Kyjevskú univerzitu divadla, filmu a televízie.  Dostal som sa na Fakultu réžie a tam je to proste elita. Väčšina ľudí sa tam dostala, až keď už skončili kameru, herectvo alebo až na tretí, štvrtý pokus. Ja som tam išiel s tým, že je to moje, ja chcem, videl som to všetko pred sebou ako moju budúcnosť a – vzali ma.

V akej pozícií, čo sa týka filmu, sa vidíte najviac? Réžia?

Režisér je dominantná osoba, čo sa týka procesu výroby filmu. On musí ovládať všetko, od strihu až po herecký výkon, pretože musí vedieť, aký záber natočiť a musí aj viesť hercov. A to ma na tom zaujíma. Momentálne viac ako balet. Je to magické, keď ten tím pracuje s jednou myšlienkou, čo sa týka kameramanov, hercov, zvukárov, maskérov, proste všetci v  tvorivom procese.  Prvýkrát som tú túžbu po réžii paradoxne naplno precítil v pozícii herca. Keď sme natáčali jednu scénu filmu Po strništi bos, v ktorej som hral ruského vojaka, ktorý príde na tanku. Tú scénu natočili podľa môjho návrhu. A strašne ma to potešilo, že súhlasili. Myslím, že režisér nie je hviezda filmu, je to osoba, ktorá spája celý tvorivý tím. Všetkých zapáli, inšpiruje. Samozrejme mňa baví aj kamera, strih, scenár. Ale najviac ma nadchýna práca režiséra.

Priblížite nám nový film Svěrákovcov Po strništi bos z vášho pohľadu?

Čo sa týka tohto filmu, tam je ťažká téma života. A je náročné točiť s deťmi, ale aj z nich sme to vytiahli a všetko sa podarilo. Je čitateľný a to je dôležité pre umelca. Podarilo sa v ňom ukázať, že sa treba za akýchkoľvek ťažkostí a starostí, ktoré život prináša, vedieť radovať. A to je dnes vzácna vec. Rovnako ako priateľstvo. To sú dominanty filmu.

Dozvedela som sa, že okrem iného precvičujete aj pilates…

V podstate sa to stalo tak, že som mal úraz a odišla mi jedna platnička. A keby som pokračoval v tom, čo som robil, tak by som skončil na invalidnom vozíku. Takže som hľadal takú metódu,  ktorá by ma postavila na nohy. Absolvoval som kurzy inštruktora pilates. Potom som si uvedomil, že je okolo mňa veľa ľudí, ktorí sa tiež chcú zbaviť bolesti. Takže ich učím cvičiť pilates v jednom košickom obchodnom centre. Nie kvôli peniazom, ale kvôli tomu, aby ten, kto má také problémy, vedel, že sa to dá vyriešiť.

Čomu sa chcete venovať v budúcnosti? Budete hľadať ešte nejaké iné cesty?

Čo bude ďalej neviem,  teraz mám pred sebou jednu veľkú výzvu a tou je – práca so študentmi. Mám šťastie, že sú pri mne takí ľudia, akí sú. Takže sa chcem venovať tomu a mám aj nejaké vzory, ktorými sa chcem inšpirovať. Budeme sa učiť navzájom. Chcem čo najviac komunikovať a otvárať študentom brány do sveta umenia.

A čo bude s baletom?

S baletom som skončil, odovzdal som tanečníka.  Skúšal som už aj niečo ohľadom choreografie tanca, ale nemám na to nadanie. Našiel som sa vo filme, tam vidím svoju budúcnosť.

Čo by ste odkázali našim študentom, ako sa majú nájsť?

Je to strašne zaujímavé a netreba sa toho báť. Netreba od seba hneď očakávať, že zajtra budem všetko vedieť.  Je to obrovská cesta sebapoznania. Ešte neviete, čo vás naozaj baví a treba sa najprv so všetkým zoznámiť. Musíte si uvedomiť, že keď ste už raz začali s umením, to je celoživotné poslanie.

Autor článku: Alexandra Niková