Absolventi

Na masmediálnu tvorbu sa hlási viac dievčat ako chlapcov, prečo si sa rozhodol pre masmediálnu tvorbu na Filmovej škole?

Ja som pred podaním prihlášky tápal, nevedel som, kam chcem ísť. Našťastie som spoznal dnes už absolventa Vila Čorňáka, ktorý v tom čase na Filmovej študoval. Porozprával mi o nej všetko, veľmi ochotne mi aj prakticky ukázal, čomu všetkému sa na škole dá venovať. No a najviac ma oslovila masmediálna tvorba. Spojilo sa mi to s detskými časmi, kedy som videl Marcela Merčiaka, ako komentuje futbal. Bola to pozitívna spomienka, ktorá ma vnútorne napĺňala, tak som šiel na Filmovú.

Čo ti dala Filmová škola a čo si mal na nej najradšej?

Filmová škola mi dala hlavne priestor. Priestor na chyby a priestor na osobnostný rozvoj. Veľmi rád spomínam na Alenku Klindovú, Lauru Kladekovú, Dušana Labudu a pána Kernera. V nich som našiel druhých rodičov, za čo som vďačný. Takisto som rád aj za náš triedny kolektív. Hoci sme neraz mali nezhody, vždy, keď šlo do tuhého, sme boli ako jeden pevný celok.

Už počas štúdia si tvoril vo svojom voľnom čase nejaké reportáže, prípadne dokumenty?

Áno, ja som mal to šťastie, že som prakticky od začiatku školy stretol Laru Polovkovú, s ktorou sme tvorili počas celého štúdia. Mali sme spoločné ambície, vďaka čomu sa nestalo, že by práca padla na lenivosti jedného z nás. Keď sa jednému nechcelo, druhý zvládol úlohu motivátora. Začali sme tvoriť reportáže a postupom času sme si hľadali témy, z ktorých vznikli prvé dokumenty. Dnes som presvedčený o tom, že vďaka obetovanému voľnému času môžem študovať a robiť to, čo ma napĺňa.

Kde momentálne pracuješ a čomu sa venuješ?

Pracujem ako redaktor v Refresheri. Popri tom študujem na magisterskom stupni réžiu dokumentárneho filmu na VŠMU. V práci sa venujem hlavne športu, no od vypuknutia vojny sa venujem aj Ukrajine. Čo sa školy týka, spolu so štábom nakrúcame už vyše rok pomerne ťažkú tému o modernom otroctve. Tu je tiež pekné spomenúť, že štáb pozostáva aj z absolventov Filmovej –Jakub Jožio ako kameraman a Jaro Stupák ako produkcia.

Pravidelne informuješ o vojne na Ukrajine. Ako sa ti momentálne pracuje v ťažších podmienkach?

Ja som si pred 24. februárom nedokázal svoje meno spojiť s vojnou. Dnes behám po nulových líniách, spím v zákopoch, spievam si s vojakmi a rozprávam sa s ľuďmi, pre ktorých som jeden z prvých, ktorých vidia od oslobodenia. Sú to pre mňa tie najúprimnejšie emócie, aké som kedy zažil, hoci k tomu, bohužiaľ, patrí aj smútok, plač a žiaľ. Ak sa na to pozriem z profesijného hľadiska, byť na Ukrajine považujem za svoju ľudskú povinnosť. Na Slovensku je množstvo ľudí, ktorí podľahli ruskej propagande a ja sa týmto  spôsobom snažím šíriť pravdivé informácie. Ukrajine som prispôsobil prakticky všetky projekty – teoretickej magisterskej práce, cez magisterský film až po prácu.

Prepájaš vedomosti získané z Filmovej školy so svojou prácou, ktorú vykonávaš?

Skôr by som povedal, že na vedomosti z Filmovej školy nadpájam nové. Ale Filmová a vedomosti z nej slúžia ako pevná základová doska.

Aké máš pracovné ciele, prípadne sny spojené s médiami?  

Môj cieľ je robiť si svoju prácu dobre. Robiť ju tak, aby reflektovala moje hodnoty a postoje, ktorými sa v živote riadim.

Čo by si chcel odporučiť a odkázať študentom masmediálnej tvorby?

Ten, kto nič neurobí, nič nepokazí. Treba skúšať všetko (zmysluplné). Tie nezmyselné veci som už vyskúšal a ráno z toho iba bolí hlava.

Autorka: Bc. Nicol Želtvayová

Foto poskytol: Bc. Ivan Koribanič