Absolventi

Najprv vznikla na nemenovanej základnej škole (tej hneď vedľa Šimonovej) búrlivá diskusia na tému „Kto je tá učiteľka?“ Potom si ho pozvali do lokálnej košickej televízie KOŠICE:DNES a v rovnomennom denníku vyšiel o ňom článok. Keď som pátrala po tom, ako rieši „videjko proti šikane“ vedenie jeho základnej školy, odmietli mi poskytnúť informácie. Z tajných zdrojov som zistila, že učiteľka, ktorá Šimona učila, bola prednedávnom pod drobnohľadom školskej inšpekcie a dnes ju sleduje celý kolektív učiteľov. Potom som sa stretla priamo so Šimonom, aby mi prezradil svoju časť príbehu:

Čo pre teba znamená tvoj dokument Rapotanky?

Je to môj v poradí druhý dokumentárny film. Je stavaný predovšetkým na mojich nepríjemných zážitkoch zo základnej školy. Dovolím si povedať, že je to film o tom najhoršom, čo ma v živote postretlo. Vo filme hľadám odpoveď na otázku: „Ako dokázať svetu, že vaše dieťa šikanuje, zosmiešňuje a postupne rozkladá jeho vlastná učiteľka?“

Ako dlho si uvažoval o spracovaní tohto námetu a čo ťa nakoplo k tomu ho reálne natočiť?

Dá sa povedať, že od 6. ročníka základnej školy, keď sa to celé začalo... Keď mi ráno bývalo zle, nechcel som jesť a začal som sa vracať domov s plačom a hnevom. „Nakopli“ ma dve veci. Prvá bola film „Učiteľka“ Jana Hřebejka. Respektíve postava Danky Kučerovej v ňom, v ktorej som sa našiel a postava učiteľky, ktorá by pokojne mohla prebrať identitu tej mojej. Presne taká bola, takú si ju pamätám. Druhým „kopancom“ bol pre mňa príchod na filmovú školu. Škola, do ktorej som konečne nechodil so strachom. Miesto, kde som konečne stretol učiteľov, o ktorých môžem s pokojom prehlásiť, že ich mám rád.

S akým pocitom si Rapotanky tvoril? Obával si sa alebo si sa naopak tešil, že sa to dostane von?

Tvoril som ich s pocitom šťastia aj hnevu. So šťastím, že som nadobudol silu o tom hovoriť a s hnevom, pretože k tomuto obdobiu sa mi okrem plaču a hnevu nič iné neviaže. Obavy tam boli vždy, ale nikdy neboli natoľko veľké, aby prevalcovali moju radosť z nadobúdajúceho záujmu verejnosti, ktorý film od víťazstva na Mladej kamere vyvolal. 

Čo si od toho očakával alebo ešte stále očakávaš?

Tvorba a publikácia tohto filmu mala v prvom rade splniť úlohu akejsi bodky za touto životnou etapou, akési preliečenie vlastného JA. A čo očakávam? Už asi nič (smiech). Film spôsobil viac, ako som si mohol priať.

Rapotanky vzbudili aj záujem školskej inšpekcie, ktorou je teraz tvoja bývalá základná škola
sledovaná. Aký máš z toho pocit? Myslíš si, že to bude pokračovať a mohlo by sa niečo zmeniť?

Mám pocit zadosťučinenia. Som veľmi rád, že sa konečne ľady pohli a že sa s tým niečo deje. Či to ale vo výsledku aj niečo zmení, naozaj netuším, pretože to, že si na hodinu spomínanej učiteľky sadne do poslednej lavice nejaká inšpekcia, vôbec s problémom nepohne. Myslíte si, že sa tá učiteľka bude správať pred inšpekciou rovnako, ako keby tam nebola? Koniec koncov, týmto sa môj dokument zaoberá.

Ako reagovali ľudia z tvojho okolia na film? Mám na mysli tvojich rodičov, priateľov, učiteľov či
porotcov na Mladej kamere.

Myslím si, že rodičia aj priatelia boli veľmi radi, že som bol natoľko silný, že som bol ochotný o tom hovoriť. No s narastajúcou vážnosťou k tomu zaujali oveľa serióznejší postoj, takisto ako ja. Na Mladej kamere porota v prvom rade ocenila, že som sa do niečoho takého vôbec (vzhľadom na môj vek) pustil. 

Okrem Rapotaniek výrazný úspech na festivaloch zožal aj tvoj hraný film Lovec, ktorý tiež obsahuje
motív detstva...

Film „Lovec“ je krátky film s prvkami magického realizmu. Hovorí o dvoch dievčatkách a ich veľkom dobrodružstve. Film som od počiatku tvaroval a zamýšľal ako film artový, ale na druhej strane pochopiteľný pre bežného diváka. Túto artovú „magickosť“ som sa snažil docieliť sýtejšou saturáciou farieb, využitím neštandardných, zľahka tajomných zvukových efektov (predovšetkým v sekvencii s rozprávajúcimi bábkami) a očividne štylizovaným modro-oranžovým svietením, ktoré som „podprahovo“ využíval aj ako akúsi tieňohru. Spoločne s naskicovanými mizanscénami som si naplánoval aj pohyb kamery. Ten bol najaktívnejšie využitý v prvej časti filmu – snažil som sa postupne navodiť pocit zakrádania, tajomna a napätia. To sa potom ťahá a graduje počas celého filmu. Vzdialenou inšpiráciou bola pre mňa prvá sekvencia z filmu „Revenant“ – lovenie jeleňa.

Oba filmy si záujemcovia môžu pozrieť na kanáli youtube. Šimon Šebo bude svoj filmársky talent rozvíjať na bratislavskej VŠMU v odbore réžia. Uvidíme, s akými témami príde a či sa bude nakoniec venovať hranému alebo dokumentárnemu filmu.

Kristína Hažlinská
Foto poskytol: Šimon Šebo