• Osobnosti filmu

        • Alain Resnais

           
          Enlarge
          A. Resnais
          Je najvýznamnejšou postavou moderného francúzskeho filmu. Začal študovať na parížskej filmovej vysokej škole IDHEC a debutoval sériou krátkych filmov z oblasti výtvarného umenia: „Van Gogh“ (1948), „Gauguin“ (1950), „Guernica“ (1950), „Aj sochy umierajú“ (1951). Prejavuje sa tu Resnaisovo úsilie hľadať v umeleckom diele stopy minulosti: vo filme „Van Gogh“ vyrastá z maliarových obrazov dráma jeho života; „Guernica“ nie ja ani tak film o Picassovi, ako skôr o španielskej vojne. Tému spomienky nachádzame ešte výraznejšie v Resnaisových ďalších dokumentárnych filmoch, o národnej knižnici „Všetka pamäť sveta“ (1956), a o koncentračných táboroch , najlepšom dokumentárnom diele, aké vzniklo na túto tému : „Noc a hmla“ (1955)Aj Resnaisov prvý hraný film „Hirošima, moja láska“ (1959) je filmom na tému minulosti a spomienok.

          V Japonsku sa stretne Francúzska Riva, ktorá je členkou filmového štábu, s Japoncom Okadom. Celá úvodná sekvencia filmu, ktorú podfarbuje vnútorný monológ hrdinky, pozostáva z prudkých prelínaní ľúbostných výjavov a spravodajských snímok z atómovej katastrofy. Vidíme dve telá v objatí. „Ty si nevidela Hirošimu...,“ opakuje stále Okada Európanke. Ona nechápe. Zoznámila sa predsa so všetkými následkami hrôzy spôsobenej atómovým výbuchom pred dvanástimi rokmi. Videla všetky rekonštrukcie výbuchu, dokumenty, štyrikrát bola v múzeu... Nechápe, že Hirošima znamená pre jej partnera niečo viac než súpis konkrétnych zločinov. „Nevers“ opakuje zase niekoľkokrát Riva. V tomto mestečku sa počas druhej svetovej vojny pri okupácii Francúzska ako dcéra počestného lekárnika zoznámila s prvým mužom svojho života. Bol to nemecký vojak, ktorého napokon zabili francúzski vlastenci. Riva sa musela dlho schovávať v pivnici, ostrihali jej vlasy... Dokumentárne obrazy mesta spustošeného atómovým náletom sú iba prológom k psychike oboch milencov, pre ktorých sa vojnová hrôza paradoxne spája s láskou. Celý film je vlastne voľným sledom niekoľkých milostných stretnutí. Minulosť, prítomnosť, predstavy i realita splývajú u každého hrdinu ako túžba vymaniť sa z pút následkov vojny, ktorá je súčasťou ich života. Okada je pre Francúzsku akýmsi novým vtelením jej prvého milenca. Uvedomuje si, že svojim skutkom na svojho prvého milenca vlastne zabudla. Okada je však ženatý. Prechádzajú sa ulicami Hirošimy a priepasť medzi nimi sa prehlbuje. Na úsvite sa Riva vo svojej izbe definitívne lúči s Okadom. Jej posledné slová znejú: „Tvoje meno je Hirošima“.

          Vo filme Resnais skúma problematiku spomínania a zabúdania v súkromnej sfére. Zameral sa pod povrch príbehu, na mechanizmus pocitov, na vnútorný svet plný rozporov a protikladného vnímania seba. „Hirošima, moja láska“ otvorila filmu cestu do oblasti analýzy vedomia, adekvátneho záznamu psychologických procesov.

          Ďalšia Resnaisova filmová tvorba

          Vlani v Marienbade (1961)- v chodbách barokového zámku, ktorý je možno hotelom, stretáva sa muž so ženou. Muž sa pokúša vzbudiť v žene spomienku na spoločnú minulosť: vraj sa už pred rokmi stretli, ľúbili sa a plánovali spoločný útek. Žena však tieto udalosti popiera. Otázka, či sa táto minulosť skutočne odohrala, ostáva otvorená...

          Muriel (1963)

          Vojna sa skončila (1966)

          Andrej Tarkovskij

          Andrej Tarkovskij je najznámejším ruským režisérom od čias Sergeja Ejzenštejna. Jeho vizionársky prístup k filmovému času a priestoru, vnímanie filmu ako básne vytvára z jeho diel míľniky dejín moderného umenia. I napriek tomu, že sa nikdy priamo nezaoberal politikou, metafyzické témy Andreja Rubľova (1966), Zrkadla (1974) a Stalkera (1979) vyvolávali v sovietskych autoritách odmietavé reakcie. Podobne ako kariéry mnohých ďalších umelcov v Sovietskom zväze, aj Tarkovského kariéra bola poznačená permanentným bojom o uskutočnenie svojej vízie s predstaviteľmi štátu. Napriek tomu, že za dvadsaťsedem rokov svojej režijnej kariéry nakrútil len sedem filmov, každý z nich je nekompromisný po obsahovej aj formálnej stránke. Otázka, či by sa mu bolo darilo lepšie v kapitalistickom režime, zostáva otvorená – Bresson a Dreyer, napríklad, trpeli pri vytváraní formálne radikálnych diel skúmajúcich ľudského ducha častými frustráciami.


          Tarkovskij sa narodil v roku 1932 v Zavzhe v dnešnom Bielorusku. Bol synom známeho básnika Arsenija Tarkovského a herečky Marie Ivanovny. Rodičia sa rozviedli keď bol ešte dieťa. Otcova poézia sa objavuje v Zrkadle, Stalkerovi a Nostalgii (1983), jeho matka si zahrala v Zrkadle.


          Tarkovskij študoval v rokoch 1951 až 1954 arabčinu na Moskovskom Inštitúte orientálnych jazykov a geológiu na Sibíri. Až v roku 1959 sa prihlásil na preslávenú moskovskú filmovú školu VGIK. Jeho učiteľom bol Michail Romm. Počas štúdia nakrútil krátky televízny film Dnes nikto neodíde (1959). Svoju ocenenú záverečnú prácu Parný valec a husle (1960) napísal v spolupráci s budúcim režisérom Andrejom Michalkov-Končalovským, s ktorým spolupracoval aj na scenári Andreja Rubľova.


           
          Enlarge
          Ivanovo detstvo
          Jeho prvá celovečerná snímka Ivanovo detstvo (1962) bola adaptáciou knihy Vladimira Bogomolova. Ide o príbeh dvanásťročného skauta, ktorého stratené detstvo je evokované pomocou vizuálne úchvatnej série snových sekvencií. Film sa vyhýba hrdinským akčným scénam, aby mohol ukázať napätie narastajúce v skupinke vojakov v čase medzi jednotlivými misiami. Aj keď sa Tarkovského režijný štýl ešte naplno nerozvinul, jeho schopnosť zachytiť prírodu bola veľmi pôsobivá. Lyrické, no klaustrofobické zobrazenie lesných scén je možno najpamätnejším okamihom diela. Ivanovo detstvo, ako jedna z najlepších vojnových snímok, vyhralo benátskeho Zlatého leva.


          Andrej Rubľov predstavoval v Tarkovského režijnom štýle obrovský pokrok. Napriek tomu, že ide o film voľne inšpirovaný životom slávneho stredovekého maliara ikon Andreja Rubľova, mnohí v tomto slede meditácií o umení a jeho význame tvárou v tvár ťažkým historickým dobám videli alegóriu k režisérovmu vlastnému boju s komunistickým režimom.


          V tomto diele sa prejavili všetky typické Tarkovského režijné postupy. Podľa autora knihy Sculpting in Time bola pre neho najdôležitejšia schopnosť filmu zachytávať čas. Preferoval dlhé zábery, kde mohlo na divákov pôsobiť plynutie času v rámci jednotlivých záberov. Jeho meditatívny vizuálny štýl mu umožňoval integrovať postavy do prostredia okolo nich, jednak pomocou ich umiestnenia v zábere, ale aj vďaka pomalým pohybom kamery, ktoré často využíval. Podobne ako Antonioni, tvoril filmy založené na pozorovaní prítomného okamihu, nekládol dôraz na zápletku a z nej vyplývajúcu otázku, čo bude nasledovať, ako je to obvyklé.


          Obrazy prírody sa v Tarkovského diele spájajú so štyrmi prvkami – zemou, vzduchom (v podobe vetra), ohňom a vodou. Často a záhadne sa objavujú zvieratá, najmä psy, pravdepodobne reprezentujú všadeprítomné sily prírody. Budovy, zväčša chátrajúce a takmer rozpadnuté, pôsobia dojmom, akoby mali onedlho byť nahradené prírodou. Aj obývané vidiecke domy v Zrkadle a Obeti (1986) stoja osamotené na vidieku a podliehajú vplyvom vyšších síl. Táto zraniteľnosť je naznačená obrazmi snehu padajúceho cez strechu do zničenej katedrály v Andrejovi Rubľovovi alebo dažďa kvapkajúceho do domu hlavného hrdinu na konci Solarisu (1972).


          Tarkovského výber lokácií dodával i súčasným miestam dojem bezčasovosti. Iba tri z jeho snímok sa odohrávajú v modernom, mestskom prostredí. V Zrkadle je takmer celé mesto zobrazené len pomocou interiérových záberov bytov, záhrad a tovární. Solaris, Nostalgia a Obeť (v snovej sekvencii) obsahujú jediné, aj keď len kratučké, mestské zábery v Tarkovského ikonografii.


          Ďalším výrazným prvkom je pre Tarkovského ľudská tvár. Spolu s Garrelom a Pasolinim je jedným z najlepších portrétistov filmu. Kamera skúmavo sníma tváre hercov, nemilosrdne zachytáva utrpenie mužských postáv, väčšinou ale hľadí na herečky zo záhadnej diaľky. Podobne ako tieto „portréty“ využíva Tarkovskij vo svojich dielach aj skutočné maľby: Dürera v Ivanovom detstve, stredoveké ikony v Andrejovi Rubľovovi, Breughala v Solarise, Leonarda da Vinciho v Zrkadle a Obeti, Piera della Francesca v Nostalgii.


           
          Enlarge
          Andrej Rubľov
          V Andrejovi Rubľovovi Tarkovskij po prvýkrát skombinoval čierno-biely a farebný materiál – tento postup využíval vo všetkých ďalších filmoch. V tejto snímke sa farba objavuje len v záverečnej montáži Rubľovových malieb predstavujúce koniec strašných príbehov o stredovekom živote a smrti, ktoré sprevádzali Rubľovov prerod z idealistického mladého maliara na mnícha odovzdávajúceho sa pod vplyvom prežitého utrpenia tichu. V tomto okamihu katarzie je opätovne inšpirovaný zápasom mladého zvonára tvoriaceho svoj prvý zvon pod hrozbou smrti, ak zlyhá.


          Rubľova stvárnil Tarkovského obľúbený herec, Anatolij Solonicyn, ktorý sa objavil vo všetkých nasledujúcich ruských dielach tohto režiséra. Vo filme si zahral aj režisérov ďalší častý spolupracovník, Nikolaj Grinko. Za kamerou stál Vadim Jusov, Tarkovského kameraman až po Zrkadlo.


          Premiéra Andreja Rubľova bola odložená až do roku 1971. Pred tým, ako v roku 1972 dokončil Solaris, adaptáciu sci-fi románu Stanisława Lema, pracoval ako herec a scenárista. Snímka, často prirovnávaná ku Kubrickovej 2001: Vesmírnej odysei, ktorú sám Tarkovskij považoval za príliš neľudskú a chladnú, rozpráva príbeh vedca (Donatas Banionis) vyslaného vyšetriť záhadné udalosti na vesmírnej stanici na orbite planéty Solaris. Podľa rôznych teórií má planéta Solaris vedomie fungujúce ako obrovský mozog. Po príchode Banionis zistí, že planéta sa snažila s obyvateľmi stanice nadviazať kontakt tým, že nahliadla do ich podvedomia a vytvorila repliky toho, čo tam našla. Banionisovi sa objaví kópia jeho manželky (Natalia Bondarčuk), ktorá pre rokmi spáchala samovraždu, a s ktorou teraz prežije vášnivý románik.


          Solaris je Tarkovského jediné dielo nakrútené podľa milostného príbehu. Ivanovo detstvo obsahuje milostnú epizódu; partneri v Zrkadle, Stalkerovi a Obeti, či sú manželia alebo rozvedení, prežívajú vzťahy plné hádok. Milostné naplnenie je zobrazované ako neuskutočniteľný ideál minulosti. Bondarčukovej postava nie je skutočnou ženou, je stelesnením Banionisovej spomienky na lásku. V Nostalgii je básnik v exile Oleg Jankovskij prenasledovaný spomienkami na svoju ženu v ZSSR, ale najproblematickejším obrazom romantického vzťahu, aký môžeme v Tarkovského filmoch vidieť, je láska hrdinových rodičov pred ich rozvodom; ďalší príbeh lásky existujúci len v spomienkach. Napriek tomu, že zobrazenie sexuality v Tarkovského diele údajne chýba, niektoré snové a spomienkové scény Solarisu, Zrkadla a Nostalgie sú plné zmyselnosti. Okrem toho vníma sexualitu predovšetkým symbolicky: pokušenie počas pohanskej oslavy v Andrejovi Rubľovovi, pokusy Jankovského prekladateľa spriateliť sa so svojím zamestnávateľom v Nostalgii, či znovuobjavenie posvätna v Obeti, kde sa strápený herec (Erland Josephson) vyspí s čarodejnicou (Gudrun Gisladottir), aby sa vyhol nukleárnej katastrofe.


           
          Enlarge
          Stalker
          Solaris je, podobne ako ďalší Tarkovského sci-fi film Stalker (nakrútený podľa románu Borisa a Arkadija Strugatských), o konfrontácii so samým sebou. V Solarise nadviaže hrdina s planétou neistú komunikáciu, čo mu pomôže vysporiadať sa s vnútornými démonmi a nájsť v sebe istý druh pokoja. Stalker je pesimistickejší, pokus o konfrontáciu so samým sebou sa neuskutoční. V blízkej budúcnosti sa na Zemi objaví záhadná a nebezpečná „zóna“, kde sa môže stať úplne všetko. V jej strede je „miestnosť“. Človeku, ktorý vstúpi do „miestnosti“ sa splní jeho najhlbšie podvedomé prianie. Aj keď majú civilisti do „zóny“ vstup zakázaný, ilegálni prevádzači nazývaní „stalkeri“ si založili živobytie na prevádzaní ľudí cez „zónu“ do „miestnosti“. Stalker rozpráva príbeh jedného z takýchto prevádzačov, stelesneného režisérom Alexandrom Kaidanovským, ktorý podivnou postapokalyptickou krajinou „zóny“ prevádza „Spisovateľa“ (Solonicyn) a „Vedca“ (Grinko). Po vyčerpávajúcom vnútornom boji sa ani jeden z trojice neodváži do „miestnosti“ vstúpiť. „Stalker“ sa vracia k znepokojenej manželke a dcére s genetickou poruchou zapríčinenou pravdepodobne vplyvom atmosféry „zóny“ na jej otca.


          Medzi Solarisom a Stalkerom nakrútil Tarkovskij Zrkadlo, autobiografickú filmovú báseň bez jasnej naratívnej štruktúry, kde sa spájajú scény spomienok na detstvo so zábermi z filmových týždenníkov a súčasnými scénami skúmajúcimi hrdinov vzťah k matke, exmanželke a synovi. Scény z detstva majú natoľko silný hypnotický účinok, že sa údajná nepreniknuteľnosť diela rozplynie pod dojmom z vizuálne i rytmicky najfascinujúcejšieho filmárskeho umenia, aké môže existovať. Tarkovskij veľmi zručne využíva prírodné scenérie na vytvorenie snov a spomienok, ktoré s ním máme zdieľať. Archívne zábery významných udalostí, ktoré sa odohrali v priebehu rozprávačovho života sú spojené s meditatívnym zobrazením udalostí, kde neparticipoval, ako kontrast k intimite spomienok. Tarkovskému sa to darí najmä vďaka hudbe a poézii vynikajúco dopĺňajúcej v odťažité zábery z filmových týždenníkov. V scénach z prítomnosti – kde sa hrdina háda s exmanželkou, telefonuje s matkou a rozpráva so synom – nie je rozprávač nikdy prítomný v obraze, akoby sa Tarkovskij snažil navodiť dojem, že existuje len v divákovej hlave. Margaréta Tereková hrá exmanželku hrdinu, ktorého nikdy nevidíme, a zároveň jeho matku počas mladších rokov. Ak sa niektorej snímke podarilo zobraziť myšlienkový proces ľudí, tak Zrkadlu. Nielen, že ide o Tarkovského majstrovské dielo, je zároveň aj míľnikom vo vývoji moderného filmu.


           
          Enlarge
          Nostalgia
          Začiatkom osemdesiatych rokov Tarkovskij z Ruska emigroval. Zostávajúce roky jeho života poznačil boj proti sovietskym autoritám za to, aby ho mohla rodina, najmä syn, nasledovať. Jeho kariéra pokračovala v Taliansku, kde po televíznom filme Tempo di viaggio (1983) nakrútil v spolupráci s renomovaným scenáristom Toninom Guerrom Nostalgiu, svoj najkomplexnejší film od Zrkadla. Ruský básnik (Oleg Jankovskij) prichádza so svojím prekladateľom (Domiziana Giordano) do talianskych kúpeľov. V Taliansku hľadá materiál pre svoju knihu, napriek výnimočnej kráse týchto kúpeľov podľahne túžbe po domove. Spriatelí sa s miestnym excentrikom (Erland Josephson), ktorý roky uväzňuje svoju rodinu v očakávaní konca sveta. Rozprávanie, takmer postrádajúce dejovú líniu, umožňuje divákovi naplno vnímať atmosféru, ktorú vytvoril Tarkovskij so svojim novým kameramanom Giuseppe Lancim. Režisér v tejto snímke privádza objekty a ľudí k životu – bez zveličenia môžeme povedať, že sa nám zdá, že všadeprítomné bublinky kúpeľov pretekajú plátnom. Záverečná scéna, mimoriadne dlhý záber umierajúceho Jankovského snažiaceho sa na Josephsonovo prianie preplávať bazén s horiacou sviečkou v ruke, je asi najdojímavejšou scénou, akú Tarkovskij nakrútil.


          Pred tým, ako začal nakrúcať svoj ďalší a zároveň posledný film Obeť, sa Tarkovskij dozvedel, že trpí rakovinou. Obeť švédskej produkcie je alegóriou o mužovi (Erland Josephson), ktorý sa vzdá všetkého, čo má pre neho význam, aby odvrátil nukleárnu katastrofu. Spolupráca s Josephsonom a Svenom Nykvistom naznačuje vplyv Ingmara Bergmana, jedného z mála režisérov, ktorých skutočne obdivoval. I keď Obeť nedosahuje takmer bezchybných kvalít Nostalgie, je vhodným zavŕšením výnimočnej, ale ťažkej kariéry.


          Tarkovskij zomrel v roku 1986 a je pochovaný v Paríži. Jeho vplyv možno badať v tvorbe niekoľkých významných režisérov. Jeho priateľ Alexander Sokurov (ktorého Moskovská elégia je skvelou filmovou esejou o Tarkovskom) bol často označovaný za jeho nasledovníka a je treba uznať, že existuje istá podobnosť v ich zobrazovaní vidieckej krajiny a záujme o duchovné otázky. Napriek tomu medzi nimi existuje viac rozdielov ako podobností. Čím viac je Sokurov označovaný za „nového Tarkovského“, tým rozmanitejšia je jeho tvorba. Pôsobivé štúdie Sharunasa Bartasa o neschopnosti komunikácie sú podobné Tarkovského režijnému štýlu využívaním času a kladením dôrazu na vizuálnu stránku objektov, tvárí a budov. Možno najzaujímavejšou „odpoveďou“ na Tarkovského je najnovší film Béla Tarra, majstrovské dielo Sátántango (1997). Napriek tomu, že využíva podobné postupy (a s podobným úspechom) ako Tarkovskij, mohli by sme ho považovať za jeho negatívny zrkadlový obraz. V Tarrovej nihilistickej vízii ateistického mizantropa je prísľub spásy len nebezpečnou ilúziou používanou ako nástroj moci, často vedúci k násiliu a zmätku. Tarkovského svet je i v tých najťažších momentoch naplnený nádejou a ideou transcendentnej autority.